Všetko je prechodný stav.
Pamätám si to celkom presne. Môj prvý syn a jeho fáza nespania. Začalo to okolo 6.mesiaca a trvalo zhruba 5 mesiacov. Čítala som vtedy článok, že kdesi v Ázii väzňov týrajú prerušovaným spánkom a presne tak som sa cítila. Utýraná:). Telo vybičované na maximum a spánku tak žalostne málo.
Vtedy mi brat pri mojom opakovanom sťažovaní hovoril, že teda neboj, prejde to. Prejde to?? Robíš si srandu? Dožijem sa toho vôbec?
Prešlo.
Druhorodený syn bol od narodenia tvor raziaci si svoju vlastnú životnú cestu, čoho výsledkom bolo, že bol ako jeden a pol ročný výlučne dojčený, o tuhej strave nebolo ani reči. V kombinácii s mojím 1.trimestrom tehotenstva stav ideálny:). Musím ho už odstaviť, musím, opakovala som si, ale ako?? Fakt som si vtedy reálne myslela, že toto bude pokračovať hádam do jeho 18-tky, že sa z toho nevyvlečiem.
Kdeže. Do mesiaca to prešlo.
Najstarší nastúpil do škôlky a samotná adaptácia bola pre mňa nevídaným zážitkom. Plač, slzy, nechcem, nepôjdem a pod. Žili sme zo dňa, na deň, od ranného plaču, k rannému plaču. Malé výsledky nesmierne tešili. Neboj, zvykne si, prejde to, hovorilo okolie. Prejde, ale kedy??
Jasné, že prešlo.
Nič ma nenaučilo viac ako materstvo, ako život plynie. Že všetko je prechodný stav. Deti rastú a ich potreby sa menia. Teraz sa už pri spomienke na to, ako sme štyria v rôznych zostavách spali v jednej posteli, už len pousmejem. A tie nespočetné odchody z ihrísk, návštev a škôlky s revajúcimi 1, prípadne naraz 3 deťmi radšej taktne obídem:).
Výzvy a starosti prichádzajú, ale aj odchádzajú. Z bábätiek sú batoliatka, z nich predškoláci, školáci, tínedžeri. Ešte donedávna som kupovala vajíčko do auta, dnes riešim veľkú posteľ pre tú našu najmenšiu.
A mať deti ma viac ako čokoľvek iné naučilo, že si musím veci vychutnať. Pretože všetko s nimi, aj to krásne, je prechodný stav. Aj ten prvý úsmev, krok, objatie, vykročenie do života. Pomyselné hodinky nám tikajú a jedného dňa vyrastú. Aj tí, čo nespali, aj tí, čo zlostili, aj tí, čo privádzali do zúrivosti.
Celý cirkus okolo detí je krásny. Bude nám za tým ešte smutno:)
Zuzka