Áno. Poslušne prijímam. Deti sa síce menia, ale isté veci (a ich rodičia) nie. Nuž, už nerastiem, stagnujem. Teda aspoň, čo sa istých vecí týka:
Bordel v byte.
Toto je nekonečný príbeh a udelím Nobelovu cenu tomu, kto pri viac deťoch príde na systém, ako toto ustáť. (pozn.: včera som 3x upratovala celý byt a dnes ráno bol v polorozpadnutom stave)
Neschopnosť sa ráno vychystať načas.
Jasné, že budík zvoní o 7, ale o pol 8 ešte celé chlapské osadenstvo tento fakt ignoruje. Nepomohol ani časový posun a od toho som si veľa sľubovala:). V škôlke nám nechávajú bránu otvorenú 15 min po oficiálnom zatvorení. Už to s nami proste vzdali. PS: Jasné, že ja som hore od pol 6.
Spoločné stolovanie.
O tomto snívam v najtajnejších snoch. Čistý stôl, ľudia okolo, usmiati, šťastní. Realita? Jem postojačky, deti hádžu jedlo do seba, zvyškami pod stolom by sa uživil ďalší člen.
Rev na chodbe v paneláku.
Akokoľvek deti pred odchodom umravňujem, tíšim, na chodbe asi všetko znie lepšie a deti si to naplno vychutnávajú. Pred susedmi klopím zraky už dlhodobo.
Zaspávanie o pol 10.
Či je leto, či je zima, či má dieťa 2 roky, alebo 5, či cez deň spalo, alebo nie, na pol 10 majú nastavený svoj vnútorný budík a basta. Darmo sa ho snažím už roky posunúť. Je napevno.
Plná práčka a strácanie ponožiek.
Je jedno, či periem 2x denne, a že som si kúpila väčšiu práčku. Práčka perie, perie a perie, a ak náhodou mlčí, cítim sa akási nesvoja:). Čo sa ponožiek týka, so záhadným ponožkožrútom bojujem už roky.
A takých vecí je nespočetne veľa. Určite aj vy máte tie svoje…neprechodné. 🙂
Zuzka