Minule som bola plávať. Zbožňujem plávanie. Tak nádherne sa pri ňom odreagujem a oddýchnem si. V bazéne nebolo veľa ľudí. Vystihla som správny čas a to ma veľmi potešilo, pretože deň predtým bol zaplnený na prasknutie. Teraz plávali okolo mňa ešte štyria ľudia a to mi plne vyhovovalo. Urobila som zopár dĺžok a zastala na jednej strane, aby som si oddýchla. Práve prichádzala žena asi v strednom veku aj s chlapcom. Mohol mať okolo 12 – 13 rokov, ale pri pohľade do jeho očí by som mu tipovala aspoň sto, taký mal smutný a ubitý pohľad. Pohyboval sa pomaly, akoby s námahou a mňa, keďže nie som dobrý plavec, trochu sebecky napadlo, že dúfam, že ma nebude blokovať. Všimla som si ich už deň predtým. Vošli do bazéna a žene, ktorá bola chlapcovou matkou, trvalo dlhý čas, aby ho prehovorila a začal plávať. Nakoniec sa jej to však podarilo…odrazil sa, urobil zopár chaotických temp a zastal. Jeho mama sa vybrala za ním, ale očividne ani jej nešlo plávanie najlepšie, keďže len s námahou doplávala k nemu. Opäť mu začala dohovárať a prosiť ho, aby sa ešte pokúsil, aby to nevzdával. On sa však na ňu oboril, že už nevládze. Jeho mama, očividne obdarená Božskou trpezlivosťou, sa mu naďalej prihovárala milým hlasom a vysvetľovala, že chápe, že to má ťažké, ale nech sa aspoň pokúsi. On, s útrpným výrazom na tvári len prikývol a začal plávať. Situácia sa opakovala. Preplával krátku vzdialenosť, za ním jeho mama, ktorá ho povzbudzovala a dodávala mu odvahu. Bolo mi ich obom veľmi ľúto a až vtedy som začala tušiť, že mal zrejme nejaký ťažký úraz, ktorý mu znemožňoval úplnú hybnosť.
Na druhý deň opäť ten istý scenár…Dojímala ma matkina starostlivosť. Hoci sama nevládala, plávala spolu s ním. Hoci po nej kričal, odpovedala mu vždy milo a s láskou. Každučký deň si našla čas, aby sa mu venovala. Keď sa zlepšil a preplával dlhšiu vzdialenosť, jej radosť nemala konca kraja a tešila sa tak, že svojím entuziazmom nakazila aj jeho.
Nechápala som to. Ako môže mať takú trpezlivosť, keď na ňu neustále kričí? Keď sa k nej tak nepekne správa? Až teraz, keď už som sama vo veku, že by som mohla byť matkou som pochopila ten dar – dar materstva…
Bolo asi desať minút pred koncom, a tak som si zaplávala posledné dĺžky a pomaly sa blížila ku schodíkom. Trošku ďalej od nich postávali aj tí dvaja. Žena niečo ticho vysvetľovala svojmu synovi, ktorému na perách pohrávala jemný úsmev. Keď som prechádzala okolo, zdvihla oči. Nebolo mi treba viac vysvetlenia, jej oči hovorili za všetko. Boli plné nehy. Nehy, ktorá vyžarovala niekoľkogeneračnú lásku. Tú ženu prežiarila natoľko, že ju preniesla aj na svojho syna a keď som sa ešte raz na nich otočila, videla som, ako vychádzajú z bazéna….Situácia sa otočila. Chlapec pomáhala mame zo schodíkov a pomaly ruka v ruke sa vybrali preč.
Martina