Ani neviem, ako mám začať. Mám srdce na dlani a hrejem ho svojím dychom. Ty prichádzaš ku mne, berieš mi ruky do svojich a vtom zistíš, že ich nemám prázdne… Tvoj pohľad ma prepaľuje ako oheň prepaľuje knôt, skúma ma, zisťuje. Pomaly mi roztvoríš dlaň, ktorú som si trochu neohrabane a placho stiahla späť a vložíš mi do nej semienko. Opäť mi ju zatvoríš…Ešte jeden pohľad, nevyslovená prosba…Vidíš mi v očiach nemú otázku, neodpovedáš však na ňu, aspoň nie perami. Púšťaš ma, ocitám sa sama…bez Teba, v prázdnote, v skúmaní. Hľadám Tvoju vôľu, potkýnam sa, padám, opäť vstávam. Do toho kričím, nadávam na Teba, vyhrážam sa Ti, prosím Ťa…nič nepomáha, Ty tu nie si, opustil si ma! A tak opäť raz sklamaná a osamelá predieram sa životom, ktorý mám vpísaný v dlani. Čo vlastne si tam našiel, že si ma opustil? Nie som Ti dosť dobrá? Netúžiš po mne?
Až postupom čas zisťujem, že vlastne si ma nikdy neopustil. Že si mi daroval len voľnosť, ktorú si mi s darom v podobe talentov v semienku vložil do dlane. Už sa necítim taká osamelá, Ty ma nenápadne vedieš, ani o tom neviem. Už viem ako odpovedať na Tvoju prosbu…Áno, chcem sa Tebou nechať viesť, môj Bože! Pri pomyslení na Teba sa mi opäť sladko zachveje srdce a ja už bez slov tuším, ako to dopadne…